Tentokrát  sme sa rozprávali na tému „Náročné správanie a meltdown“.

Aprílová beseda s psychologičkou  Ninou Gabrikovou z poradenského a vzdelávacieho centra Plameniak v Košiciach, ktorá sa konala na Mestskom úrade v Rožňave, bola rozhodne prínosom pre rodičov detí s autizmom ale aj obohatením pre odbornú verejnosť, ktorá sa práci s detičkami na spektre venuje. Tentokrát  sme sa rozprávali na tému „Náročné správanie a meltdown“.

Čo vlastne náročné správanie je? Ako ho interpretovať a ako mu porozumieť? Aby sme dokázali čo najvhodnejšie reagovať v prospech dieťaťa, poďme si vysvetliť, čo sa skrýva za takýmto správaním. 

Nazrime na náročné správanie ako na komunikačný pokus dieťaťa, ako na jeho funkčný, často jediný nástroj, ktorým sa niečoho veľmi silno dožaduje. „Primárne si musíme uvedomiť, že takéto správanie dieťaťa nie je jeho voľbou, keby dieťa poznalo lepší spôsob, tak by si učite vybralo“, tvrdí Nina Gabriková.

Náročné správanie, môže byť aj obyčajnou biologickou reakciou, na uspokojenie základných životných potrieb dieťaťa (hlad, smäd, spánok, bolesť), či senzorickou odpoveďou na externé, vonkajšie stimuly, ktoré spôsobia preťaženie, tiež prežívanie emócií (strach, úzkosť, frustrácia), či neschopnosť komunikovať (vyjadriť sa). Vyčerpanie z dôsledku sociálneho preťaženia a tiež neurologická (organická) nezrelosť nervového systému sú spúšťačmi náročného (nevhodného) správania. 

Prirovnajme náročné správanie k výjavu o ľadovci. Predstavme si obraz ľadovca vyčnievajúceho z vody. Správanie ako krik, plač, afekt, agresiu, útek z miestnosti, extrémne samostimulačné pohyby, viditeľne vnímame, rovnako ako kus ľadovca vyčnievajúceho z vody nad hladinou. Pod hladinou, to čo nevidíme, je však 90% skrytých príčin tohto správania sa. 

Dozretý nervový systém dieťaťa spracováva senzorické podnety (zmyslové spracovanie) optimálne primerane. Ak je centrálny nervový systém dieťaťa nezrelý , senzorické podnety nespracováva rovnako, neinterpretuje ich rovnako a ani nereaguje na ne rovnako, ako je to u detí s neurotypickým vývinom. Človek má 8 zmyslových systémov, okrem piatich základných (zrak, sluch, čuch, chuť a hmat) máme aj vestibulárny (rovnovážny) systém, systém pre vnímanie polohy tela a jednotlivých častí tela (aj so zatvorenými očami človek vie, kde jeho ruka, noha, nos) a tiež interocepciu (vnímanie vnútorných telesných stavov, hlad, telesná teplota, bolesť, pohyby čriev ale aj prežívanie emócií). Predstavme si napríklad taký hmat – po anestetickom umrtvení ďasna pri stomatologickom výkone si človek necíti nejakú dobu pery, pol tváre, či pociťuje trpnutie, mravenčenie. Niektoré neurodivergentné deti si takýmto spôsobom nemusia cítiť časti tela. 

Rolu zohráva fakt, ako dieťa vníma seba a svet okolo seba. Sú deti, ktoré majú stále príliš veľa podnetov a to sa môže diať s ktorýmkoľvek zmyslovým systémom. Mozog je doslova zaplavený podnetmi, môže pociťovať dlhotrvajúco rovnako vysokú intenzitu všetkých zvukov z okolia naraz, dieťa môžu rozčuľovať intenzívne pachy a vône, ktoré bežne človek ani nevníma, nielen zraková ostrosť ale aj priestorová integrácia môže byť oslabená, úzkosť môže vyvolávať aj taktilný problém, keď koža je vlastne hranicou medzi okolím a telom a dieťaťu nemusí byť príjemný ani upokojujúci dotyk matky. 

Sú tiež deti, ktorým naopak bežné stimuly nestačia a mozgu podnety chýbajú. Dieťa upadá buď do útlmu (nebezpečné z toho hľadiska, že mozog je permanentne v útlme a nevyvíja sa) alebo je dieťa hyperaktívne a podnety si neustále vyhľadáva. 

Psychologička Nina Gabriková hovorí o troch dimenziách fungovania neurodivergentného človeka. Existuje zóna optimálneho prežívania, kde zažíva bezpečie, pokoj, je schopný spolupráce, vie sa učiť a komunikovať. Ak mozog človeka prestane zvládať príval podnetov, dostane sa do zóny predráždenia tzv. hypernabudenia, kedy sa prepne do režimu „bojuj  (krik, agresia, hádzanie vecí) alebo uteč“,  tzv. meltdown. Jedná sa o intenzívnu, nekontrolovateľnú reakciu na preťaženie organizmu. Zóna hyponabudenia teda útlmu nastáva, keď človek /dieťa upadá do zamrznutia, stuhnutia. Zdanlivo vyzerá, že sa podvolilo ale rozhodne to neznamená, že je v poriadku. Ide totiž o absolútne odpojenie sa, apatiu. Paradoxne je táto zóna nebezpečnejšia ako hypernabudenie, keďže dieťa vôbec nereaguje a je v stave porovnateľnom s ťažkou klinickou depresiou. 

Ako odlíšiť afekt od meltdownu?  Ak dieťa koná v afekte, má cieľ, ktorý chce dosiahnuť. Je ešte prítomná čiastočná kontrola a čiastočne vníma okolie, dieťa potrebuje divákov.

Ak je dieťa už v stave totálneho „vypnutia“ , nekoná so zámerom. Dochádza k úplnej strate kontroly, dieťa nevníma, kto mu čo hovorí, je mu jedno, čo sa deje okolo neho.

Meltdown = dieťaťu je zle. Dieťa nerobí zle. 

Samozrejme, môže existovať tzv. prechodová šedá zóna, kedy afekt môže prejsť do meltdownu. Podstatné je „zahrať sa “ na pátračov a zodpovedať si otázku „Prečo sa to deje?“ Čo je spúšťačom, stimulom pre afekt, ktorého dôsledkom je náročné , nevhodné správanie. Vždy sa jedná o reťazec : stimul – správanie – reakcia okolia. 

Čo preventívne pomôže? Dôležité je vytvárať dieťaťu hranice. „Hranice vnímajme ako nástroj učenia, jasné, konzistentné dodržiavanie pravidiel, ktoré nevylučujú empatiu a láskavosť“, hovorí Nina Gabriková. Hranica má chrániť vzťah dieťaťa a rodiča, dáva nám do rúk metódu, ako s dieťaťom fungovať. Hranica by rozhodne nemala byť trestom ale spôsob ako proces učenia, v kľude, podporiť náhradným vhodným správaním. 

Varovnými signálmi, kedy je dieťa na pokraji preťaženia a hrozí meltdown, sú s určitosťou signály tela, ktoré by sme nemali prehliadať – zmena v dýchaní, napätie vo svaloch, zmena očného kontaktu, začervenanie, zintenzívnenie pohybov, zastretý pohľad. Tiež zmeny v komunikácií sú prítomné – dieťa nereaguje, neodpovedá, zasekne sa na jednej téme, nárast echolálií. Typické je fyzické a verbálne vyhýbanie sa. Ak je dieťa verbálne a komunikuje, môže samo naznačiť, že mu niečo vadi. 

A ako ustáť búrku? Vo fáze meltdownu potrebujeme prinavrátiť stav bezpečia. Na to potrebujeme čas a pokoj. Primárne a zásadne musí byť rodič v pohode, dieťa sa nalaďuje na náš nervový systém, koreguluje, a ak z nás cíti napätie a chaos, nepomôžeme mu.  Vhodné sú vety “ ľúbim ťa aj keď nerobíš to čo chcem.“  „Som tu s tebou, keď ti je ťažko.“, komunikujem dieťaťu už len svojou pokojnou prítomnosťou, že SOM pre neho TU a že sa mu snažím porozumieť. 

A ako sa brániť proti opovrhujúcim pohľadom okolia, ak sa nás zastihne afekt, či meltdown na verejnosti? Použite tieto štíty proti nevyžiadanému publiku:

1. Moje dieťa je preťažené. Potrebuje čas a priestor.

2. Ďakujem za ochotu. Najviac nám pomôžete, ak nám doprajete pokoj. 

3. Moje dieťa má autizmus, toto je pre neho veľmi ťažká situácia.

4. Nechajte nás teraz o samote prosím, moje dieťa sa potrebuje upokojiť. 

5. Ešte sa len učí čo je v spoločnosti vhodné a čo nie. 

Zapamätajme si : Meltdown znamená pre dieťa extrémny stres. Je nevhodné dieťa v danej fáze moralizovať, poučovať, či budovať frustračnú toleranciu. Pri meltdowne už len zabraňujem totálnemu kolapsu.  

Nevynechajte nabudúce, ďalšiu zo série zaujímavých tém, ktoré Vám v spolupráci  s psychologičkou Ninou Gabrikovou prinášame. Zostaňte naladení, už čoskoro….